Recenze knihy: Ošetrovanie a výcvik koňa od Michaely Ľudmovej

Vzletný nič nehovoriaci predslov Kamily Magálovej hodnotí knihu ako komplexnú, pútavú, láskavú a odbornú, ktorá dá mladým jazdcom do rúk praktický návod, ktorý ich zorientuje v živote okolo koní a upozorní ich aj na problémy, ktoré prináša a želá čitateľom aby im pomohla spoznať krásu koní.
Pozorne som si ju prečítal a môžem hneď na začiatku zodpovedne povedať že nič z toho. Mladých jazdcov môže táto kniha, (ktorá je pútavá akurát tak pre kritika, lebo o jej odbornosti sa dá veľmi dlho diskutovať) iba zdezorientovať. Takéto tvrdenie však treba aj zdokumentovať

Poďme po poriadku:

Kniha má skutočne veľmi komplexný široký záber ako to vyplýva z jej hlavných kapitol: (2) Anatómia koňa, (3) Zmysly koňa, (4) Etológia koňa, (5) Pohyb koňa, (6) Nákup koňa, (7) Ustajnenie koňa, (8) Ošetrovanie koňa, (9) Pravidlá pre prácu s koňmi a jazdecký bontón, (10) Príprava koňa na jazdenie, (11) Priprava jazdca, (12) Jazdecké prvky, tvary a pohyby, (13) Príprava začiatočníka, (14) Výcvik koňa, (15) Hipoterapia, (16) Otravy, choroby a poranenia koní, (17) Vymedzenie pojmov, výrazov a skratiek. O každej z týchto kapitol existuje napísaných množstvo monografií, preto som bol zvedavý ako si autorka s takto vysoko nastavenou latkou na tak malom priestore poradí.

Autorka sa primárne veľmi nezaoberala jasnosťou termínov aj keď si na str. 26 berie pred seba jasný popis pojmov a vyhýbanie sa bohemizmom.

Už prvá kapitola (po úvode), ktorá je nazvaná vzletne Anatómia koňa by sa mala nazývať napr. popis zovňajšku koňa, alebo názvoslovie zovňajšku koňa, lebo celá „anatómia" má 4 riadky, jeden obrázok a jednu nič nehovoriacu tabuľku. Mladý záujemca o jazdecký šport sa však nedozvie napr. čo je žuchva, ani kde má kôň slabinu, zato sa však dozvie že zápästie na hrudníkovej končatine sa podľa autorky volá záprstie a záprstie šľacha. O anatómii ani slova ale prvý bohemizmus je na svete: spenka, miesto sponky.

Kapitola o zmysloch koňa je asi najpodarenejšia a niet jej v podstate čo vytknúť, podobne ako aj časť o správaní sa koní, ktorú autorka nazvala Etológia koňa. Nuž a o tom, že nakoľko sú komunikačné signály koní vrodené a nakoľko naučené, by bolo treba asi diskutovať s M. Duruttyom, ktorého autorka poctivo cituje a nie s ňou. Čo mi tak trochu v tejto kapitole chýbalo – aspoň zmienka o pasívnom vodcovstve (M. Rashid) , ktoré je pre dobrú medzidruhovú komunikáciu s koňom pre človeka významnejšie ako alfa teroristické dominantné správanie. V tabuľke reči tela je jedno veľmi nebezpečné opomenutie. Pri práci s mladými žrebcami treba vedieť, že drgnutie hlavou do človeka je nielen prejavom dôvery ale často aj výzva ku nebezpečnej hre, ktorá veľmi často môže skončiť v nemocnici a preto to nesmie človek, najmä pri komunikácii so žrebcami tolerovať.

Piata kapitola, venovaná pohybu koňa, by mala začínajúcemu hipickému adeptovi vniesť do zložitej náuky o chodoch, ruchoch, biomechanike a pod. jasno. Napriek snahe a o terminologickú jasnosť, ktorú autorka deklarovala, pracuje v odbornej terminológii s nejasnými pojmami. Namiesto slovenského spisovného a jasne definovaného pojmu priľnutie, používa neologizmus primknutie. Lexikón slovenského jazyka jasne definuje priľnutie ako prilipnutie (čo perfektne charakterizuje pojem) kým primknutie ako zamknutie dverí alebo pritlačenie či pritisnutie. Nehovoriac o tom, že Česko-slovensko-nemecký terminologický hipologický slovník vydaný v r. 1970, používa pojem priľnutie ako oficiálny terminus technicus. Pohral som sa aj so staršími slovníkmi a našiel som tento termín aj v Tvrdého Slovenskom frazeologickom slovníku z r. 1933, takže autorka nemala žiadny dôvod nahradzovať všetkým známy a jasný termín priľnutie slovom primknutie.

Okrem jazykových nejasností sa stretne nielen adept koniarstva s ďalšími nejasnosťami. V odstavci o skrátení chodu autorka píše: "Skrátenie chodu docieli jazdec pomocou polovičných zádrží s presne dodržanou následnosťou." Čo je polovičná zádrž, na rozdiel od nádejného jazdca, ktorý drží v ruke svoju prvú koňoknihu, viem. Čo je však presne dodržaná následnosť, to veru neviem. Možno mala autorka na mysli presné načasovanie pomôcok. Neviem. Takisto nerozumiem vete: "Skrátený chod musí byť po každej polovičnej zádrži opäť uvoľnený. Jazdec aplikuje polovičné zádrže citlivo a pružne, najmä pri výdrži". Je mi jasné že má byť uvoľnená zádrž, ale že by mal byť uvoľnený aj chod si nemyslím a ako sa dá aplikovať polovičná zádrž pri výdrži už vôbec neviem.

V celej kapitole používa termíny bez vysvetlenia (polovičná zádrž, pobádanie, vzpriamenie) čo musí začiatočníka, ktorému je kniha určená, riadne zmiasť. V odstavci o kluse je tiež veta, pre mňa nezrozumiteľná: „Pri aktívnej práci v kluse možno uplatniť obojstranné primknutie". Tiež nerozumiem pri popise pracovného klusu výklad pojmu: kmihuplný ruch, ako „diagonálny nohosled, dva dvojtaktné údery". Že je každý pravidelný klus diagonálny a dvojtaktný je jasné. Čo sú však tie dva dvojtaktné údery – to je predsa nohosled trysku, glopády či mezzairu alebo rozloženého klusu. Korunu klusovej kapitole nasadila autorka keď vymenovala rôzne klusové ruchy (medzi ktoré zamiešala aj pasáž a piaf) a pridala k nim ako ďalší ruch ľahký klus. Teda systém: jablká rozlišujeme na zelené, žlté, červené a malé. Upozorňuje, že zvýšené tempo v kluse predpokladá, že jazdec ovláda vysedený sed, o ktorom sa však ani predtým, ani potom nezmienila.

Odstavec o cvale je najmenej nejasný, až na dva momenty: Autorka popisuje križovanie ako predkračovanie jednostrannou skupinou nôh. Nuž neviem či si vie niekto predstaviť o čom hovori. Podobne aj o trysku hovorí iba ako o rýchlom cvale ale neupozorňuje čitateľa, že má aj iný nohosled ako cval, čo je najpodstatnejším momentom, pre ktorý sa vyčleňuje ako zvláštny chod. Podkapitolku o skoku začína nepravdou, že väčšina koní skáče vo voľnosti dobre. Každá koza, krava či iný párnokopytník skáče podstatne lepšie.

Ďalšou podkapitolou sú mimochody. Človek by čakal, že sa dočíta niečo o passe, toelte, racku, running walku alebo niečom podobnom. Nie, pod týmto názvom sa ukrývajú nepravidelnosti chodov: stíhanie, rozmetanie, križovanie, vytáčanie a medzi nimi aj mimochod ako taký. Ako posledný „mimochod" je uvedený tzv. parádny krok a pod ním fotografia koňa v španielskom kroku. Takže zasa: jablká, hrušky, terminológia, neznalosť.

Kapitolu o nákupe koňa treba pochváliť. Poukazuje na najčastejšie problémy, zišlo by sa doplniť, že v zmluve je dôležitá klauzula o účele, na ktorý je kôň kupovaný a klauzula o skúšobnej dobe.

Siedma kapitola o ustajnení koňa je poplatná poznatkom a postojom k ustajnenie v minulom storočí. Dnes vieme, že koňovi nevadí aj teplota pod 6 stupňov, že by kôň nemal žrať zo žľabu ani z jasieľ (ktoré nazýva v ďalšom záhradkou na seno) ale zo zeme a pod. Pozorný čitateľ tu však znovu narazí na terminologický problém. Koniarne podľa zootechnických príručiek môžu byť boxové, stojiskové alebo voľné, keď odhliadneme od dnes moderného a čoraz populárnejšieho paddock paradise (o ktorom sa autorka nezmieňuje). Napriek svojmu prisľubu spisovnosti si autorka neodoprela nazvať stojiskom každý priestor, na ktorom môže kôň stáť a namiesto aby povedala, že v súčasnosti sú v Slovenskej republike používané tri druhy ustajnenia – box, stojisko a voľné ustajnenie, povedala že "sú u nás používané tri druhy stojísk – box, štond a voľné ustajnenie". Pojem štond je totiž slangový germanizmus (z nemeckého der Stand – stanovište) a jeho spisovný výraz je stojisko. Poznamenala síce, že stojiská sa už používajú zriedkavo, ale bolo by záhodno spomenúť, že vo väčšine krajín EU je to zakázaný spôsob ustajňovania koní, považovaný za týranie. V podkapitole nazvanej vyhnojovanie, dezinfekcia a deratizácia stojísk sa o deratizácii nezmieňuje ani slovíčkom, zato podrobne popisuje hygienicky neprípustnú zimnú, hlbokú podstieľku.

V kapitole o čistení koňa je zasa terminologický cukrík. Bohemizmus žbilko (z českého hřbílko) samozrejme možno použiť ako na Slovensku často používaný slangový výraz pre česák. Autorka by ho však mala dať do zátvorky za správnym výrazom česák. Takisto špárak by mal byť šparák či kopytný háčik.

V kapitole o korektúre a podkúvaní ani slovo o bosonožcoch a o škodlivosti podkúvania (najmä ak sa prekúva každých 10 týždňov ako autorka radí, potom sa rázštepom čudovať nemožno a určite ich neodstráni horizontálny zárez ako to ukazuje na fotografii).

Deviatu kapitola, ktorá sa venuje pravidlám pre prácu s koňmi a jazdeckému bontónu, autorka uvádza Parelliho citáciou, že človek má predátorský vzhľad, správanie a pach, čo sťažuje komunikáciu s lovným živočíchom, čo je chvályhodné. Už menej chvályhodné je to, že v celej kapitole nespomenie ani slovo, ako tento ľudský handicap v medzidruhovej komunikácii prekonať, hoci citovaná Parelliho knižka je celá o tom. Naopak človek, ktorý sa bude držať autorkiných odporučení, aby pri každej príležitosti koňa uväzoval, tento svoj predátorský dojem iba zdôrazní a podporí klaustrofóbnosť svojho koňa.

Čo sa týka jazdiarenských pravidiel: Žiaľ dnes už nie je pravdou že sa stretávajú pravé ruky. To bolo kedysi, keď v pravej ruke držal vojak šabľu a ja som toto pravidlo ctil až do doby (cca 1980), keď som zistil že, v celej Európe je to už naopak a stretávajú sa ľavé ruky. Bola by škoda, aby mal mladý jazdec poslušný tohto návodu tie isté problémy čo mám dnes ja, že som si na stretávanie ľavých rúk ešte úplne nezvykol, hoci už o ňom viem. Pri poznámkach o plavení a brodení autorka uvádza, že keď si kôň ponorí hlavu do vody, vraj sa utopí. Pravdu povediac som to počul aj ja a neviem ako je to naozaj. Ak sa však kôň utopí, určite to nie je preto, že má otvorené zvukovody, do ktorých sa dostane voda. Všetky cicavce majú otvorené zvukovody vrátane človeka a netopia sa preto.

10. kapitola je nazvaná Príprava koňa na jazdenie. Prvou podkapitolou je učenie o výstroji koňa. Aj tu autorka narába pojmami veľmi voľne až svojvoľne. Odborná terminológia by mala byť odbornou terminológiou. Nie je to síce vinou autorky že slovo oťaž je nahradzované slovom vôdzka. Vôdzka je však v slovníku slovenského jazyka označenie pre retiazku, remienok na vedenie zvieraťa. Teda to, čo označila autorka za vodidlo, by sa malo volať vôdzka a oťaže by mali ostať oťažami. To však nie je predmetom kritiky. Nejednotná práca s termínmi v zátvorkách však áno. Vždy by mal správny technický termín figurovať na prvom miesete a za ním v zátvorke slangový, menej spisovný, prípadne inojazyčný termín. Teda nie chambón (šambón) ale opačne šambón (chambon), hakamore (hacamore). A propos hakamore – to čo popisuje autorka je mechanické hakamore. Hakamore je bosal s mékaté. Jej popis fungovania šambónu je nezrozumiteľný aj pre človek, ktorý vie ako funguje. Takisto madlo je držadlo a nie celý obrušník s madlami. Jej popis drezúrnej uzdy a kompletnej drezúrnej uzdy sa od seba nelišia hoci sú to dva nadpisy a dvakrát rôznym spôsobom popísané to isté. Podhrdelník je aj na plnej uzde podhrdelníkom a nie podkrčníkom. Podložka pod sedlo nie je nato, aby absorbovala nárazy, ale aby chránila sedlo pred agresívnym potom koňa. Pokiaľ treba, aby podložka kompenzovala nedostatky sedla, je zle. Sedlo má koňovi pasovať. Pri údržbe postrojov odporúča autorka sedlo natrieť mastným krémom a dôkladne ho votrieť do sedla. Nuž posedlie sa nikdy nenatiera mastným krémom vždy stačí sedlové mydlo. Podobne odporúčané natieranie postrojov tukom raz do týždňa by viedlo k ich predčasnému opotrebovaniu. O bezzubalovom uzdení ani slovo, hoci je to najvhodnejšie uzdenie pre hipoterapiu, ktorú autorka, nota bene, robí.

Ďalšou podkapitolou je vodenie a lonžovanie. Treba povedať, že podľa autorkinho návodu by naučil koňa vodeniu a lonžovaniu iba mimoriadne nadaný človek. Jedným zo základných atribútov učenia je, že najprv podnet podmienený, potom nepodmienený, najprv povel potom podnet. Autorka radí, že keď kôň nacvála, má mu lonžer či ošetrovateľ povedať cval-hop. Nuž podľa mojich vedomostí a skúseností to môže robiť rok a kôň nepochopí že o čo ide. Dať mladému koňovi pri lonžovaní do huby široké a ľahké lomené zubadlo ako odporúča je surovosť, pokiaľ pod pojmom široké zubadlo rozumieme jeho šírku vo vzťahu k šírke papule (zaručený luskáčikovitý efekt a tlačenie do podnebia. Zubadlo správnej šírky to nikdy neurobí). Pokiaľ má autorka na myslí nie široké ale hrubé, treba upozorniť, že niektoré kone nemajú pre hrubé zubadlo dosť široko od seba čeľuste. Vôbec nie je ideálnym pre lonžovanie a prvé uzdenie gumené zubadlo ako píše. Kone sa gumy štítia. To hrdzavé železo majú v hube radšej. Autorka končí kapitolu o lonžovaní vetou: "Ak mu lonžér dovolí vyvádzať, bude to robiť aj pod jazdcom." V celej kapitole sa však nezmieňuje o tom, ako onomu vyvádzaniu zabrániť.

11. kapitola je venovaná príprave jazdca. Kapitolkám o nasadaní a zosadaní sa nebudem venovať aj keď popisovaný spôsob nasadanie vôbec nie je korektný. Horšie je to s popisom sedov. Takéto delenie je hodne originálne: "Základný – začiatočnícky sed, pracovný, ťažký sed, odľahčený sed a ľahký sed (ľahký klus)". Dobeš by sa potešil. Miešanie ľahkého sedu s ľahkým klusom (anglézovaním ako Poliaci vravia) by si autorka monografie o ošetrovaní a výcviku koňa nemala dovoliť, najmä keď tvrdí, že ľahký sed sa dá použiť iba v kluse. Podkapitola o pomôckach je ešte kontroverznejšia. Skúste sa vyznať v nasledovných popisoch. Budem citovať autorku a v zátvorkách budem veci komentovať: Cit 1. „Ak jazdec zatlačí do chrbta pravou sedacou kosťou (cez sedlo sic) a pritiahne rovnostrannú (teda pravú) vôdzku, kôň sa snaží pred tlakom a ťahom uniknúť ohnutím tela vľavo" . Cit 2. Ak jazdec zatlačí do chrbta pravou sedacou kosťou, pritiahne opačnú vôdzku (ľavú) a zatlačí ľavou holeňou, kôň sa snaží pred tlakom a ťahom uniknúť ustúpením vpravo. Cit. 3. „Jazdec priloží vonkajšie lýtko, zaťaží vnútornú sedaciu kosť a vnútornou oťažou upozorní koňa na smer pohybu. Pri správnom vykonaní kôň ustúpi do strany". V prvom prípade kôň neurobí nič eventuálne sa postaví k pravej ruke, v druhom prípade urobí obrat okolo predku doľava (zadkom pôjde doprava), v treťom, ak je dobre prijazdený možno urobí polovičný prekrok, ale asi iba vykročí dopredu alebo podchytí hmotnosť podľa toho ako bol naučený a keď tieto cviky bude jazdec nejakú chvíľu striedať tak sa kôň dostane do experimentálnej neurózy lebo dostáva nonstop protikladné podnety.

12. kapitola sa venuje popisom jazdiarenských figúr (nazývaných autorkou jazdeckými prvkami tvarmi a pohybmi, napriek tomu že slovo figúra je spisovné). Všetky do jedného trpia základnou chybou. Autorka používa pojem vonkajšie a vnútorné pomôcky iba vzhľadom k priestoru v ktorom jazdí. V celom jazdeckom svete je vnútorná holeň či vnútorná oťaž tá, na ktorú stranu je kôň ohnutý. Podľa všeobecne chápaného jazdeckého vyjadrovanie sa nasledovný citát z popisu ustupovania na holeň zdá byť nezmyselný: „Kôň je postavený rovno, prípadne je mierne postavený k opačnej ruke ako je smer pohybu. Jazdec vidí vonkajší očnicový oblúk a vonkajšiu časť nozdier." Inými slovami keď je kôň na pravej ruke a jazdec chce urobiť ustupovanie na holeň doprava, musí ho postaviť k ľavej ruke. Tá sa stáva vnútornou a teda jazdec vidí vnútorné oko a nozdru a vonkajšie (pravé) oko ani nozdru vidieť nemôže. Podľa autorky je však na stene na pravej ruke a preto ľavá nozdra a ľavé oko sú vonkajšie bez ohľadu na to ako je kôň ohnutý. V tomto vidím v celom ďalšom texte obrovský zdroj nezrozumiteľnosti pre – najmä mladého, neskúseného – čitateľa. (Renverz – kôň je pristavený k vonkajšej ruke – contradictio in adjecto atď.)

Čo sa týka popisu cvikov, zdá sa že pisateľka ich na vlastnej koži nezažila a riadi sa iba obrázkami, keď si dovolí povedať, že renverz a dovnútra zadok sú to isté ako dovnútra plece. Vôbec nepoukázala ná zásadný rozdiel, že pri renverze je kôň na rozdiel od dovnútra plece zostavený a ohnutý do smeru pohybu, čím sa zásadne líši od ustupovania na holeň a od dovnútra plece. Je to to isté postavenie ako pri traverze či traverzále. Ďalšou novinkou pre mňa, je kladenie rozdielu medzi polovičným prekrokom a prekrokom. Podľa autorky rozdiel spočíva v miere ohnutia a priuzdenia a že sa na rozdiel od polovičného prekroku (traverzály) robí prekrok na poldiagonále a nie na diagonále. A aby bol zmätok úplný pridá ešte nový jazdiarenský cvik „ustupovanie do strany úkrokom". Zrejme sa jedná o westernový side pass, ktorý môže mať podobu ustupovania na holeň alebo plného prekroku (full travers). No a keď už koník vie všetky cviky na dvoch stopách, potom ich ide autorka učiť obraty okolo predku a zadku (raz používa pojem obrat okolo predka inokedy okolo predku, ešte že nie okolo prapredka).. Tu sa zasa môže mladý snaživec zblázniť, keď sa bude snažiť, podľa jej návodu, koňa postaveného napr. k pravej ruke dostať do pohybu okolo predku ľavou holeňou. Tento cvik James Fillis nazýval krížovým obratom okolo predku a považoval to za veľmi ťažký prvok, ktorý vyžaduje prípravu zo zeme. Nuž kým začiatočník pochopí že si autorka poplietla vonkajšiu ruku s vnútornou bude jeho kôň neurotik. Autorka tiež používa promiskue pojmy obrat a oblúk. Neuvedomuje si že obraty je možné robiť vo všetkých chodoch (napr. krátko čelom vzad, polpirueta v cvale a pod…) ona však vyjazďovanie oblúkov v rohoch považuje za obraty.

13. kapitola sa venuje príprave začiatočníka. Celá sa dá akceptovať, lebo metodika je vecou pedagogického názoru a nie hipologických zásad. Iba jedna zásada sa tam flagrantne porušuje a to podávanie maškŕt. V rámci bezpečnostných pravidiel odporúča nosiť koňom maškrty(!). V úvode hovorí, že má 20 ročné trénerské skúsenosti. Možno s jedným koňom, lebo neverím, že by nekontrolovaným podávaním maškŕt nevyrobila aspoň jedného hryzavého, či ináč nebezpečného koňa.

14. kapitola sa venuje výcviku koňa. Tu autorka doplatila na zle preloženú Fladeho knižku, kde je popletená celá škála pohybových kritérií, nazývaných päť výcvikových stupňov a z ktorej ju prebrala: 1) Uvoľnenie; 2) priestupnost; 3) primknutie; 4) kmih a zobratie; 5) špecializácia. Skúsme to rozmeniť na drobné. Uvoľnenosť – jasné a samozrejmé. V klasickej škále pohybových kritérií im predchádza takt. Ako druhý výcvikový stupeň označuje zhodne s Fladem priestupnosť (Flade vo svojom origináli zrejme pod týmto pojmom mal na mysli niečo iné ako to chápe nemecká škála pohybových kritérií). Pozrime sa čím je podľa autorky charakterizovaná: „… Stopy kopýt panvových končatín musia došľapovať do stôp kopýt hrudníkových končatín (teda kôň je zrovnaný, pozn. KH), čo je dôkazom optimálnej funkcie nosnej a posuvnej sily panvových končatín (čo je ultimátnym cieľom kampanného výcviku, pozn. KH)…Priestupnosť spočíva v znížení zadku koňa (známka druhého stupňa kampannej rovnováhy a prvého stupňa školnej rovováhy, pozn. KH), podsadení zadných končatín pod ťažisko (dtto), uvoľnenie zátylku a papule koňa (dokonalé priľnutie, pozn. KH), vyklenutie chrbta a jemné primknutí (priľnutie). Prejavuje sa úplnou poslušnosťou na pomôcky jazdca…" Inými slovami, kôň už v druhom výcvikovom stupni vie všetko čo má jazdecký kôň vedieť. Má však pred sebou ešte ďalšie tri stupne. Musí sa ešte naučiť priľnutiu, natrénovať kmih a zobratie. Teda ak má byť kôň v druhom štádiu výcviku už úplne hotový, potom už tie ďalšie stupne nie sú vôbec potrebné. V klasickej škále pohybových kritérií ide za uvoľnením priľnutie, potom kmih, zrovnanie a nakoniec zhromaždenie to všetko dohromady predstavuje priestupnosť. Priestupnosť je sumár všetkých dielčích zručností v škále pohybových kritérií.

Táto kapitola si robí aj ambície na diferencovaný prístup k rôznym typom koní. Podobne ako gény, autorka rozdelila aj kone na dominantné a recesívne. Okrem nich sú ešte kone nerozhodné. Je to skutočne originálne triedenie koní a možno v budúcnosti bude s ním mať úspech. Predsa však na konci tejto subkapitoly jednou vetou spomenula ešte kone lenivé, pasívne, melancholické, aktívne cholerické, temperamentné avšak bez toho aby ich trochu definovala.

15. kapitola o hipoterapii je vyslovene informatívne letom svetom.

16. kapitola sa venuje otravám, chorobám a poraneniam. Treba oceniť tabuľky jedovatých rastlín, a tabuľky liečivých rastlín. Už tabuľky charakteristík ochorení a ich liečenia bylinkami mi pripadajú miestami prinajmenšom úsmevné.

17. kapitola – lexikón základných odborných a slangových výrazov je cennou prílohou ale obsahuje hodne nepresností. Kadencia nie je dĺžka krokov v predĺžených chodoch ale frekvencia krokov. Kenter nie je trysk a už vôbec nie najrýchlejší chod koňa. Kováč nebýva vždy aj podkováč. Obnosková uzda, obnosková ohlávka, lonžovací obnosok sú synonymá, obnosok naproti tomu je kus železa v obnoskovej uzde. Vydržujúce pomôcky nie sú tie, ktoré pomáhajú jazdcovi dosiahnuť aby kôň vydržal v určitom postavení, takisto zádržové pomôcky nie sú tie, ktoré koňa zastavujú alebo spomaľujú, sečka nie je posekaná tráva ale slama, a slama sa používa aj ako krmivo, vnútorná vôdzka nie je tá ktorá je bližšie k stredu tvaru na ktorom sa kôň pohybuje ale tá, na ktorú stranu je kôň ohnutý a naopak. Zemská kobyla nie je tá, ktorá pochádza z konkrétnej lokality ale tá, ktorá nebola odchovaná v žrebčíne. Nakoniec si naša jazyková odborníčka zahryzla do jazyka, keď vo vymedzení pojmov používa namiesto termínu preteky, pojem závody. V slovenčine je závod fabrika. Nikdy nie sú národné jazdecké závody ale národne súťaže alebo preteky zatiaľ čo závody ťažkého strojárenstva nemajú zo súťažou nič spoločné…

Čo povedať na záver?

Azda som sa nemusel tak rozohniť. Keby som písal oponentský posudok, bol by som však ešte prísnejší a miesto 4 strán by som napísal 30. Keď si však predstavím mladý jazdecký poter, ktorý sa nechá zlákať výpravnou adjustáciou nie najlacnejšej publikácie, z ktorej sa nič poriadne nedozvie, tak som považoval za potrebné napísať túto recenziu.

Dokonca ani obrázková časť nie je vydarená. Na nich neuvidí jeden korektný sed, žiadny príklad priateľského správania ku koňom iba silu, surovosť, utrpenia v tvárach ľudí aj zvierat, (úsmev na tvári má iba nasadajúci chovanec DSS a dieťatko vo westernovom sedle. Všetci ostatní jazdci sa tvária zarputile, zlostne, trpiteľsky, inertne alebo ustrašene), kone sú nauzdené mučidlami a ich oči vyjadrujú zdesenie, v celej knihe niet jedinej zmienky o tom, že existujú aj iné prístupy k biologickým potrebám jazdeckého koňa, k jeho ustajneniu, k zaobchádzaniu, k výstroji a výzbroji ako tie, ktoré sú charakteristické pre prelom 19. a 20. storočia.

Ako má potom vyrásť citlivá jazdecká generácia, po ktorej tak autorka v úvode prahne? Nedala začiatočníkovi základné informácie o abecede komunikácie s koňom. Zasypala čitateľa množstvom nepravdivých, kontroverzných a protirečivých informácií. Dáva návod na nejednoznačný pomôckový aparát. Začiatočníka mätie, pokročilého zlostí. Nepomáha jazdcom ani koňom. Nie je to dobrá kniha.