Poznámky k rekreačnému jazdeniu (2)

15. 10. 2012 08:00

Obrázky: 1

Autor: Karol Holly Foto: archiv autora Seriál: Výcvik mladého koňa pre rekreačné účely Počet přečtení: 10437 Počet komentářů: 3 Komentuji zde: Ne Bookmarkován 3 krát

Podívejme se ještě jednou na to, jaké požadavky bychom měli klást na budoucího rekreačního koně a proč. Ohýbat - neohýbat, klenout - neklenout? Co je vlastně důležité, aby byl kůň připraven spolehlivě vozit svého jezdce.

Keď som potom jazdieval vytrvalosť, zistil som, že stavanie koňa k ruke, jeho ohýbanie ani priuzďovanie nie sú pre praktické používanie koňa nevyhnutné a aj pokiaľ sa na to kôň necvičí, jeho používaním v praxi jazdcom, ktorý má nezávislý sed, si svoju rovnováhu, ktorá ho nepoškodzuje, nájde sám, vznikne to akosi samé od seba. Presvedčil som sa, že prehlásenia, ktoré tvrdia, že nepriuzdenému „rozpadnutému" koňovi odíde chrbtica, že ochromie, že mu to poškodí zdravie a skráti život, sú iba povery. Nakoniec Széchényi cituje Bauchera o.i.:

„že po novom svoje kone vždy privyká nato, aby povolili na tlak vonkajšej oťaže10 a že preto je možné tieto kone oveľa ľahšie otáčať, ako predchádzajúce také slávne kone, ktoré on viedol vždy na vnútornej oťaži." ...

Széchényi sám sa zase o ohýbaní vyjadruje v r. 1892 takto:

„Pozrime sa predovšetkým na východ (na Arabov a Turkov), tiež si všimnime Mexičanov. Netreba sa nechať zhnusiť vyjadreniami cestovateľov, ktorí tieto národy videli a ich spôsob jazdenia odsudzovali. Keď vidíme niečo nové, tam predovšetkým vidíme chyby, pretože tieto je ľahšie zbadať, ako dobré vlastnosti. Prečo? Pravdepodobne preto, pretože čo je dobré, je prevažne jednoduché a málo sa líši jeden od druhého, kým chyby sa objavia v nespočetných rôznych formách a variáciách. Skutočne dobrí jazdci si zvykli byť veľmi podobní, či už sú to Angličania, Španieli, Maďari, alebo Mexičania, pretože sa približujú k dokonalosti, a táto je len jedna, pokiaľ aberácie a zlé zvyky môžu rodiť nespočetné množstvo variácií. Všetky tri spomenuté národy tie cviky, ktorými pripravujeme vojenské kone, nahradzujú jedine pasádou (neck reiningom riadený obrat pozn. prekl.) Dá sa povedať, že v tomto spočíva výlučne ich celý výcvik. Keď sa niekomu z týchto národov zažiada ukázať šikovnosť svojho koňa, tak na rovnej línii zajazdí k jednému bodu, tam zastane, otočí sa a rovno sa vráti späť k východziemu bodu, kde sa znova otočí (rollback - pozn. prekl.). Toto opakujú v rôznych tempách: v kroku, v kluse, alebo aj v mimochode, (či v tom čo nazýva Nemec „Passom" a Francúz „amblém"), v cvale a na záver v trysku. O Mexičanoch som počul ešte aj to, že keď sa im to žiada pekne a jemne predvádzať, tak rozprestrú na koniec cesty dotyčnému na zem plášť, aby sa kôň vždy uprostred neho otočil späť, bez toho, aby čo i len málinko uhol nabok". Obrat na mieste je všetko to, čo títo ľudia žiadajú od koňa, aby ich vždy uznali ako dobrých z hľadiska nadania na obraty a poddajnosť."

Že sa jedná o cvičenie na zahodenej oťaži, je vidieť z ďalšieho citátu z Darwina:

„K týmto jazdeckým kúskom treba dve veci: neobyčajne ostré zubadlo, ktoré sa však používa iba zriedkakedy, no kôň dobre vie, ako to je, keď zaň jazdec zatiahne a..."

Toľko o ohýbaní, pozrime sa však na jeho hodnotenie priuzďovnia: Zasa siahnem ku maďarskému grófovi Széchényimu:

„Nemôžem nepomyslieť v tejto súvislosti na starých husárov s tzv. pálenkovým krížom ( znak 8 ročnej služby), ktorých ešte za mojich čias bolo vidieť v natoľko hojnom počte, že napr. u siedmeho husárskeho pluku bol prvý šík mojej čaty poskladaný výlučne z týchto husárov. Medzi týmito starými vojakmi sa dalo nájsť veľmi veľa dobrých jazdcov, ktorí svojho koňa vedeli majstrovsky šikovne obracať, napriek tomu, že medzi ich koňmi bolo nespočetné množstvo hvezdárov. To okrem iného preukazuje aj veľa dobrých starých obrazov. Vidno tam kone so širokou papuľou a krátkym krkom, ktorým by sa dala hlava zohnúť dolu, aby zodpovedali požiadavkám súčasnej módy, iba dokonalým obetovaním postavenia. A napriek tomu boli tieto kone mimoriadne obratné."

Stačí sa tiež pozrieť na historické obrazy zlatej éry divokého západu11, kde obrátené krky sú bežné a napriek tomu dokázali byť tie kone absolútne obratné. Možno sa však pozrieť aj na súčasnosť. Ak si pozriete naživo alebo zo záznamu niektorú z ródeových dispicplín (roping, team penning, dally team roping, cutting..), tak tam držanie koňa nemá žiadnu dôležitosť, v popredí je iba a jedine jeho funkčnosť. Najmä v cuttingu je často vidieť koňa, ktorý robí tie najkrkolomnejšie obraty s hlavou natiahnutou dopredu a nízko. Dobre si tiež všimnite jazdcov póla. Kone vedú výlučne neck reinigom a vôbec im nezáleži na tom, či sa ohýbajú alebo nie. Vo všetkých týchto disciplínach musia kone perfektne a rýchlo meniť smer, otočiť sa, naštartovať do veľkej rýchlosti, z nej zastaviť. Tiež neuvidíte (alebo iba zriedkavo) cuttingového koňa alebo pólového ponyho s hlavou na kolmici (zato uvidíte v jednej aj druhej disciplíne množstvo koní s pevným martingalom (tie down)!). Podobne aj niektorí americkí parkúroví jazdci používajú tzv. skokový obrat12, aby si dokázali skrátiť trať pri rozoskakovaní. Otáčajú sa po pleci, t.j. kone vedú vonkajšou oťažou, v Széchényiho (Fillisovej, Podhajského... + ďalší) reči pasádou13, v súčasnej reči neck reiningom. Nehovorím o videách fantastického Merlina (Orpheo), ktorý sa predvádza hlavne v týchto pohybových stereotypoch.

rekreační ježdění

Zato môžete uvidieť „perfektne" drezúrne prijazdeného koňa, ktorý sa laterálne i vertikálne fantasticky ohýba, na jazdiarni vykresľuje krásne kruhy, ale v teréne sa ide zabiť, šmýka sa, potkýna sa, jazdcovi vždy privrzne nohu do úzkej bránky alebo netrafí nohami na mostík. Okrem toho, keď sa učí mladý koník ohýbaniu od samého začiatku prijazďovania, učí sa niečomu, čomu sa vlastne ani poriadne naučiť nedá, pomocou kontroverzne pôsobiacich pomôcok, ktorým nemôže ešte rozumieť. Napokon dodnes nedocenený, často nesprávne interpretovaný a pomerne krátko žijúci Federico Caprilli, ktorý svojim „prirodzeným jazdením" ovplyvnil celý moderný jazdecký vývoj, dokázal, že dovtedy platná zásada, platiaca od Xenophóna po Fillisa, že bez „zrovnováženia" koňa dlhročným tréningom zhromaždenia je nie možné koňa ovládať, je púhou teorémou14.

Bol by som však nerád aby tieto riadky čitateľ chápal ako nejaké brojenie proti prijazďovaniu koní ohýbaním, už či vertikálnym alebo horizontálnym. Upozorňujem iba na to, že kôň môže byť obratný, aj keď tieto flexie necvičí, a že najprv musí byť (alebo by mal byť) obratný, šikovný v prirodzenej rovnováhe a až potom by sa mal (mohol) štelovať do nejakého postavenia. V podstate to isté tvrdí aj protagonista klasického jazdeckého umenia Podhajský. Mnoho múdrych rečí klasikov o rovnováhe koňa je príliš mechanisticky chápaných aj interpretovaných. Niekedy - keď pozorujte baletného umelca, alebo kvalitného gymnastu - tiež máte dojem, že zákony fyziky neplatia. Ony platia, ale nie staticky, ako ich chápal Baucher s Fillisom a svojimi nasledovníkmi.

Väčšina bežných trénerov vtĺka mladým jazdcom do hlavy, že čím kôň viacej predšľapuje zadnými nohami stopy predných, tým je lepšie podsadený a stačí sa trochu kriticky pozerať na pohyb takéhoto koňa a je jasné, že čím viac predšľapuje zadnými nohami predné, tým je viacej na predku (napríklad v predĺženom kluse alebo klusáckych dostihoch) a naopak (napr. v pasáži a v piafe). Podsadenie je skôr o znížení zadku a ohýbaní kĺbov zadných nôh ako o predkračovaní.

V ostatnom čase som absolvoval - už či osobne alebo virtuálne - niekoľko tzv. kurzov alebo modernejším termínom povedané „kliník" prijiazďovania mladých koní a musím, žiaľ s ľútosťou, konštatovať, že laterálna a vertikálna flexia sú prvými vecami, ktoré sa mladému koníkovi tlačia do hlavy, a nesenie hlavy je to najdôležitejšie, čomu sa venuje pozornosť, bez ohľadu na to, že koník ešte nie je dostatočne obratý v prirodzenej rovnováhe. Ako vyplýva z vyššie uvedeného, tak si nemyslím, že je to správne. Podobne si však nemyslím, že by laterálna a vertikálna flexia do tréningu koňa nepatrila.

Z jazdeckého hľadiska je zvislé aj bočné ohýbanie koňa totiž potrebné z viacerých dôvodov:

  1. Kôň vertikálnym aj horizontálnym ohýbaním krku posilňuje svalové partie, ktoré by ináč nezamestnával a získava obratnosť aj v menej prirodzenom postavení. K tomu je potrebná práca na kruhu a tam musí byť pristavený k ruke a neskôr ohýbaný.
  2. Bez ohýbania na kruhoch sa dá iba ťažko docieliť pružnosť a ohybnosť všetkých kĺbov panvových končatín a ich posilňovanie. Najdôležitejším dôvodom ohýbania je teda gymnastika zadných nôh koňa. V ohnutí totiž kôň musí podkračovať vnútornou zadnou nohou hlbšie pod telo, niesť ňou väčší diel svojej hmotnosti a tým sa zvyšuje jednak sila svalov a hlavne pohyblivosť všetkých kĺbov zadnej nohy.
  3. Pokiaľ chceme, aby kôň robil pekný oblúk, sa tiež nevyhneme postaveniu k ruke a ohýbaniu. Pokiaľ však chceme, aby koník rýchlo zmenil smer okolo vlastnej osi, tak ohýbanie nie je potrebné.
  4. V pokročilejšej drezúrnej práci dáva postavenie k ruke a ohýbanie koňa podklad pre mnoho ďalších cvikov (dovnútra plece, traverzály, preskoky), ktoré sú zasa potrebné pre ďalšie, hlavne zrovnávanie. Naproti tomu u remont sa nacválanie na správnu nohu docieli rýchlejšie a prirodzenejšie, keď je v postavení k vonkajšej ruke
  5. Vertikálne ohýbanie je predstupňom vzpriamovania a toto je potrebné pre vyššie stupne zhromaždenia. To je zasa potrebné, keď už jazdcovi nestačí jazdenie dopredu, ale chce jazdiť aj smerom hore (pasáž, piafa, cviky nad zemou)
  6. Ultimátnym požiadavkom ctižiadostivého jazdca je ovládať koňa úplne. Teda nie iba jednoduché - hlavne praktické - požiadavky na jeho poddajnosť pri určovaní smeru a rýchlosti pohybu v každom chode, ale aj poddajnosť každej anatomickej časti jeho tela, teda požiadavky na vzhľad, postavenie a držanie koňa, inými slovami aj na jeho estetické atribúty.
  7. Predposledným dôvodom, ktorý bol pre mňa dovtedy, kým som jeho dielo nepreštudoval neznámy, je poznatok Xenofóna, že keď kôň hrdo vyzerá, tak sa aj hrdo cíti. Pokiaľ umelo dosiahnete jeho imponujúci postoj, ktorým sa predvádza ostatným koňom, po čase sa začne tak cítiť a na to postavenie sa bude tešiť15. a bez vertikálneho a horizontálneho ohýbania to nejde. Podobne sa vyjadruje aj L. T. Jonesová, ktorá líči prípad málo sebavedomého arabského žrebca, ktorému svojimi technikami umožnila niesť chvost „arabsky hrdo" namiesto jeho sťahovania medzi nohy a potom keď sa to naučil, zmenilo sa celkové jeho správanie, vrátane zlepšenia miesta v stádovej hierarchii16.
  8. Nuž a last but not least ohýbanie je jedným zo spôsobov ako koňa zrovnať, či odstrániť jeho prirodzenú krivosť, čo je asi najpraktickejší a najdôležitejší dôvod.

Takže ohýbanie je potrebné. Ibaže má mať správne miesto v poradí výcviku mladého koňa a rozhodne kôň v remontnom stupni výcviku môže a má byť pod jazdcom v rovnováhe, opakujem v prirodzenej, remontnej rovnováhe a do kampannej rovnováhy sa dostáva postupom času navyšovaním požiadaviek na obratnosť sám. Kôň, od ktorého sa bude požadovať prekonávanie kopcovitých terénov a jazdenie po kľukatých cestičkách v každom chode, od ktorého sa bude požadovať hodne cúvania a bočných chodov, to všetko na zahodenej alebo voľnej oťaži, aby sa mohol vyvažovať hlavou a krkom, nebude potrebovať priuzďovanie, aby sa podsadil. Bez toho podsadenia nebude schopný požiadavky plniť. Až potom, keď získa túto prirodzenú rovnováhu, príde na rad práca na laterálnej a vertikálnej flexii, ako aj na štylizovaní a formovaní nejakého hrdého postavenia. Mechanistická požiadavka klasického jazdenia na rovnomerné zaťaženie hrudníkových a panvových končatín sa síce veľmi dobre číta, pre zdravie koňa však vonkoncom nie je potrebná, ako na to poukazuje Strasserová17. Pochopiteľne s jej prehnanými požiadavkami na umelé zaťažovanie predku pri jazdení nemožno súhlasiť, práve tak ako s opačnou tendenciou.

Väčšinu týchto vecí nebude rekreačný koník potrebovať, a to, čo bude potrebovať, sa dá docieliť aj iným spôsobom. Kôň, ktorý sa nebude trápiť s priuzďovaním a ohýbaním v čase, keď má starosti sám so sebou a svojou rovnováhou, bude oveľa rýchlejšie a bezpečnejšie pripravený k rekreačnému jazdeniu a aj jeho ovládanie bude jednoduchšie. Nebude musieť pracne rozlišovať medzi množstvom požadovaných reakcií na rovnaký podnet, teda bude oveľa pokojnejší ako iné kone.

Pre rekreačné jazdenie je možné voliť jazdenie na zahodenej oťaži. Diktovať každý krok je pri dlhšom jazdení únavné a nepotrebné. Koňa treba prijazdiť tak, aby vedel udržovať „naordinované" tempo a chod. Pokiaľ ho budete v neskoršom období z akýchkoľvek dôvodov chcieť/potrebovať priuzdiť alebo ohýbať, máte cestu otvorenú, ba otvorenejšiu ako bez tejto prípravy. Nakoniec skúsenosť hovorí jasnou rečou. Pri častom jazdení sa koník podsadí, priuzdí aj ohýba ako výsledok požiadaviek na zmeny smeru a rýchlosti a nie naopak. Naopak, keď sa - hoci proti všetkým klasickým jazdeckým pravidlám a hlavne proti zdravému rozumu - prijazďovanie remonty začína priuzďovaním18 (jazdenie na kolmici, „balením") a ohýbaním (jazdením v postavení), celý základný výcvik trvá dlho, dochádza k ochoreniam pohybového aparátu (hlavne chrbta) a kôň, v dôsledku - pre neho často nepochopiteľných požiadaviek - nie je v pohode, začne odmietať poslušnosť, čím privoláva na seba hromadu trestov, ktoré následne ďalej znižujú jeho pohodu a takto sa rozbieha začarovaný kruh, častokrát končiaci predajom nezvládnuteľného koňa.

Takže z praktického hľadiska je príprava koníka pre rekreačné jazdenie na spôsob starobylého texaského westernového jazdenia rýchlejšia, praktickejšia a pohodlnejšia ako príprava na spôsob klasického jazdenia, ktoré častokrát kladie na prípravu koňa nároky, ktoré bežný rekreačný jazdec niekedy ani nevyužije. Pritom netreba stavať veci polárne. Anglia verzus western nie je správne postavený problém. V etape prijazďovania možno pre oba spôsoby jazdenia pripravovať kone rovnako. V základnom výcviku si možno pripraviť cestu pre jedno i druhé zasa rovnako. Rozdiel medzi klasickým jazdením a tzv. texaským westernovým jazdením spočíva hlavne v tom, že klasici potrebujú mať koňa neustále na pomôckach a tie musia fungovať ako mechanická hračka, ktorú trefne (ale mechanisticky) popisuje môj favorizovaný konský autor 19. storočia Széchényi19:

Ako to funguje, možno objasniť na príklade obľúbenej detskej hračky. Viac malých drevených paličiek je dokríža pospájaných tak, ako by viacero nožníc nasledovalo za sebou a takto slúžia ako základ pre z dreva vyrezaných malých vojačikov. Keď paličky na konci stláčame a roztláčame ako nožnice, tak základ bude kratší alebo dlhší a vojaci sa prechádzajú. Kto chápe toto vysvetlenie a vie si tento príklad predstaviť, bude schopný pochopiť aj ten postup, ktorý prechádza kostrou koňa, keď bude krk koňa riadne ohnutý. Keď kôň v dôsledku správnych postupných cvičení dosiahne ten bod, že napnutie oťaže prebehne cez jeho celú telesnú konštrukciu, tak dosiahne to, čo obyčajne nazývame „dobrou hubou". Dobre vycvičený jazdec pri tzv. „paráde" pôsobí aj stehnami, aby postrčil zadné nohy koňa dopredu a tým urýchlil spomínaný postup, totiž aby hmotnosť koňa dostal za základňu nôh. (...) U ušľachtilejších koní je toto menej potrebné, lebo pud napredovania je u nich aj tak taký veľký, že keď sa len zadržiava a dvíha predok koňa, zadné nohy sa ponáhľajú odpredu a preberú hmotnosť tela.. Veľa jazdcov preto holene ani v tomto prípade nepoužíva a americký Buffalo Bill a jeho „Cowboji" vedia svoje kone na mieste zastaviť bez použitia stehien, pretože kone sú v tomto veľmi dobre vycvičené. Okrem toho je možné nájsť viac jazdcov a jazdkýň s dobrou a pokojnou rukou, hoci nikdy neboli vo výcviku a ani sa nenamáhali, nepiplali výcvikom koní. Ani mojim cieľom nie je to aby som sa pustil do výcviku alebo spôsobu podľa ktorého treba kone cvičiť, ale som si želal iba upriamiť pozornosť na to, že to, čo nazývame „konskou hubou" treba najmenej hľadať v hube, ale skôr v rovnováhe koňa.

Westernovo prijazdený kôň pracuje samostatnejšie. Keď je správne prijazdený, tak dostane inštrukciu a on ju vykoná. Ako klasicky prijazdený kôň, tak i kôň prijazdený spôsobom, ktorý neskôr predostriem, však potrebujú k tomu aby, mohli riadne fungovať, byť v rovnováhe. Veľmi častý omyl tradovaný medzi jazdcami, že kôň, ktorý nie je na oťaži, alebo ktorý nie je na kolmici, vzpriamený, alebo ktorý sa v oblúku neohýba, nemôžu byť v rovnováhe. Ako som napísal inde, môže, a má byť, v prirodzenej rovnováhe, ktorá má slúžiť ako báza, z ktorej vyrastajú ostatné nadstavbové prvky. Najčastejšou chybou, ktorú vídam okolo seba je, že sa od koňa, ktorý nie je ešte v perfektnej prirodzenej rovnováhe, požadujú ďalšie prvky vrátane spomínaného priuzďovania, vzpriamovania a ohýbania, ktoré patria do kampannej rovnováhy. Kôň, ktorý je dobre prijazdený v texaskom westernovom štýle (inými slovami je dobre prijazdený v prirodzenej rovnováhe) sa dá behom troch - štyroch týždňov „preškoliť" na vcelku priestupného „angličana", ako to dokladá klasická autorita Podhajský:

„Počas vojny sme sa museli odsťahovať do nizozemského Amersoftu. Bolo tam zhromaždených aj niekoľko tisíc koní patriacich francúzskym jednotkám Spahiov20. Boli to všetko berberské žrebce, pochádzajúce zo Severnej Afriky. Väčšina z nich boli sivkovia. Držali ich v ohradách (...) Jedného žrebca sme dostali na krátky čas na skúšku do Španielskej školy (...) nazvali sme toho malého čerta Sultánom. Bol filigránsky ako malý lipicán (...) Malý Sultán nás presvedčil o mimoriadnej inteligencii berberskej rasy, hoci tie kone mali celkom iné školenie ako naši lipicáni. Ich základnými chodmi boli krok a cval. Nikdy sa necvičili v kluse pod jazdcom. Náš Sultán nepoznal pomôcky, ktorým rozumie každý drezúrny kôň a najmä naše lipicánske kone. Tie kone nemali poňatia o správnom držaní hlavy. Boli naučené, že im jazdci držali hlavu počas cvalu hore a vedeli, že majú prestať cválať, keď im jazdec hlavu povolí. (...) Aké to boli ušľachtilé kone sa ukázalo na ruskom fronte, keď ich museli zapriahnuť. Kone, ktoré vyrástli pod horúcim africkým slnkom, znášali ukrutné zimy a vojnové trápenia lepšie ako väčšina európskych koní. (...) Malý Sultán sa za 4 týždne práce na lonži stal celkom iným koňom. Naučil sa na priľnutie, robil korektné prechody klus cval a naopak, mal korektné držanie hlavy(...)21"

Nuž napriek tomu, že berberské kone spahiov nevedeli klusať a držali zle hlavu, boli celkom obratné a perfektne sa uplatnili v armáde. Pre rekreačného jazdca nie je vlastne nič iné treba. Pokiaľ sa mu stane ale jazdenie, v zmysle pohybovej komunikácie s koňom, koníčkom a cieľom rekreačného jazdenia, tak potom bude budovať svoj vzťah s koňom, seba, i svojho koňa postupne a pekne od základov. Potom sa mu nemôže stať, že jeho kôň bude z vyväzovania v stajni vedieť ohýbanie krku každým smerom ešte predtým ako dostane na chrbát sedlo.

Ešte by som sa chcel vyjadriť k ďalšej povere, ktorú stretnete v každej odbornej koňoknihe a tou je, že poloha hlavy a „vyklenutie" chrbta spolu tesne súvisia a že kôň, ktorý nevyklenie chrbát po jazdení dopredu a dolu, bude mať prehnutý chrbát a jeho tŕňové výbežky hrudníkových stavcov sa budú bozkávať dovtedy, pokiaľ ho nebude mať úplne zničený. V čase, keď som jazdil, trénoval, rozhodoval a organizoval vytrvalostné jazdenie na Slovensku, mi prešlo rukami mnoho koní. Všetky boli iba v prirodzenej rovnováhe, lebo inú na vytrvalosť nepotrebovali. Uzdené boli buď krúžkovým zubadlom, jednoduchým hakamore alebo side pulom. Žiadny z nich nebol priuzdený a keďže to boli prevažne arabské kone, všetky mali hlavy hore. Tie kone nabehali tisícky kilometrov v rôznorodom teréne, pod jazdcami, medzi ktorými bolo dosť takých, čo nevedeli veľmi dobre jazdiť, prakticky stále na zahodenej oťaži. V tréningu som svoje kone sedlával ťažkými sedlami a ako pracovní jazdci fungovali ťažkí chlapíci. Pod 100 kg nemal ani jeden. V dostihu potom dostal ľahšie sedlo aj ľahšieho jazdca. Žiadny kôň netrpel na chrbát. Všetky dožili zaslúžený dôchodok a väčšina z nich ešte žije v dobrom zdraví v treťom decéniu svojho veku. Keby mali pravdu všetcí tí, čo jeden od druhého odpisujú povesti o kissing spines, tak ani jeden z týchto koní by sa dôchodku v zdraví nedožil. Zato počúvam a čítam, že tento problém majú hlavne drezúrne kone, ktoré jazdia priuzdené, vzpriamené a s vyklenutým chrbtom.

Preto som si to začal všímať a merať. Môžete tie merania zopakovať po mne. Položte svojmu koňovi pravítko na chrbát tak, aby jeden koniec bol na kohútiku a druhý na bedrách koňa. Odmerajte druhým pravítkom vzdialenosť vodorovnej línie prvého pravítka od najhlbšieho miesta chrbta. Potom koňovi pomocou maškrty skloňte hlavu až na zem. Odmerajte vzdialenosť znovu. Potom mu dobrôtku zodvihnite hore, aby mal hlavu čo najvyššie a znovu odmerajte vzdialenosť. Zopakujte to trikrát po sebe a zistíte, že koňovi sa chrbát prakticky neprehýba ani nevykláňa. Ten pohyb cca 1 cm hore - dolu vyrába iba dlhý supraspinálny väz, tuk a koža. Všetky tie krásne dynamické oblúky, ktoré kreslia Paalman, Flade, Brookesmith, Santini, Dobeš, Klimke, Mickunas, Denoix, Pailloux a ďalší, podobne ako aj tie krásne obrázky bozkávajúcich sa spinálnych tŕňov v publikáciách Jacksona, Borelle, Strasser, Schöffmann a iných sú iba zhmotnené falošné predstavy autorov. Preto vidíte hlavne kresby a nikdy nie fotografie22, alebo iné reálne zobrazenia.

Väčšinou trpia na chrbát kone, ktorým jazdci v dobrej viere „posilňujú" chrbát lonžovaním na šambóne a ktorých jazdia dopredu a dole ešte predtým, ako kone zosilnejú v prirodzenej rovnováhe. Inými slovami chrbát najlepšie odrovnáte koňovi, keď chcete od neho predčasne kampannú a nedajbože školnú rovnováhu. Ľudia sú zameraní na chrbát a neuvedomujú si, že chrbát sa prehýba hlavne hmotnosťou útrob23, a teda že podstatné pre držanie chrbta sú brušné svaly, ktoré tieto útroby držia a tie sa najlepšie posilňujú cválaním v prirodzenej rovnováhe. Takže pri rekreačnom jazdení nemusíte mať obavy, že váš kôň bude trpieť na chrbát a pokiaľ vám bude niekto tvrdiť, že keď koňa nepriuzdíte, „nezbalíte", nebudete ho mať na kolmici, keď vás „nevezme na chrbát" a keď ho nebudete jazdiť dopredu a dole, že mu ten chrbát zničíte, tak sa mu kľudne vysmejte. Trochu to súvisí aj s ďalším argumentom ľudí orientovaných na chrbát a jeho problémy, že bez priuzdenia nezoberie kôň človeka na chrbát. Kôň neberie totiž jazdca na chrbát, ale na plecia24. To kýžené vyklenutie chrbta sa nedosahuje postavením hlavy, ale podsadením zadku, ku ktorému sa dá dopracovať aj bez formovania postavenia krku a hlavy.

Rekreačný jazdec nemusí ustrnúť na vození si zadku od krčmy ku krčme. Tiež si nemusí vystačiť s odporúčaným texaským westernovým jazdením. Môže rásť. Dokonca, pokiaľ je normálny, asi aj musí rásť. Môže dorásť do podoby špičkového westernu alebo školného jazdenia. Nesmie s tým ale začať. Aj svojmu koňovi musí dopriať normálnu cestu. Cestu malých krokov.


10 rozumej neck reining.

11 hlavne kresby, maľby a skulptúry Charlesa M. Russela (1864 - 1926) a Frederica S. Remingtona (1861 - 1909)

12 Jumper Turn, pri ktorom kôň vo veľkej rýchlosti robí oblúk na dvoch stopách, často v opačnom postavení, aby si udržal stabilitu a rýchlosť.

13 Pasáda: Jazdiarenská figúra, podobná cviku „oblúkom zmeniť smer, ktorá sa však robí na podstatne menšom polomere, pričom panvové končatiny koňa opisujú menší kruh ako hrudníkové, teda kôň ide na dvoch stopách. Môže sa robiť s koňom rovným, postaveným k ruke a aj v opačnom postavení. (Nepliesť si ju s pesádou, ktorá znamená menej peknú levadu)

14 Trench CH. Ch.: Geschichte der Reitkunst. Nymphenburer Verlagshandlung, Muenchen 1970, s.240 - 273

15 Xenophon: The Art of Horsemanship, translated by M.H.Morgan with chapters on the Greek Riding Horsee and with Notes. Robert Hale Limited, London 1962, reprinted 2004. str. 56.

16 L. T. Jonesová, A. Pabelová a H. Pabel: Jezdecká škola LTJ, Brázda, Praha 2000, s.33 - 34.

17 Strasser H.: Život se zdravými kopyty. Ruže, České Budějovice 2004. s. 43 - 48

18 Caprilli nikdy neodporúčal jazdenie na kolmici a netrval na formovaní krku, naopak tvrdil ruka musí nasledovať oťaž a oťaž musí nasledovať hubu. Preto nepotreboval uzdu, stačila uzdička. (Podľa Santini The Forward Impulse s.28 a 35)

19 Széchényi Dénes: Eszmék a lovaglás és kocsizás korebol, Budapest, Pallas irodalmi és nyomdai részvénytársaság 1892

20 Spahi - príslušník jednotiek francúzskej armády od r. 1831. Táto armáda pozostávala z obyvateľov tzv. Maghrebu (Alžírčanov, Tunisanov a Maročanov). Názov je odvodený od príslušníkov otomanskej kavalérie, ktorí sa volali sipahiovia.

21 Podhajsky: Moje konie, moji nauczyciele, Galaktyka Łódz 2004; s.164 - 165

22 podobne je to aj s „bascule" nad prekážkou. Na vrchole prekonávaného oxeru ju neuvidíte.

23 Obsah brušnej dutiny koňa váži viacej ako jazdec.

24 Jazdec vo svojom zadku cíti hlavne pohyb hrudníkových končatín koňa. Hrudník koňa je zavesený na svaloch ramenného pletenca, lebo kôň nemá kľúčnu kosť. Keď „zoberie jazdca na chrbát" tak sa vlastne začne pohupovať v kĺboch predných nôh.

Připojené obrázky

Komentáře

rozbalit všechny komentáře sbalit všechny komentáře

Seřadit komentáře: Od nejstaršího / Od nejnovějšího

  • 1. mika251

    prekvapujuce? Ani nahodou :))

    13:26 - 15. 10. 2012

    Mam 100 chuti to poslat byvalemu trenerovi, ktory mi "zakazoval" v terenne jazdit v stehennom sede, pretoze tym odrovnam koni chrbat, ked bude jazdit "rozpadnuty". Dakujem velmi za tento clanok, ktory len odborne popisal to, co som si uz dlhu dobu myslela. Ostatne - pevne a nasvalene zada a zadky endurance koni hovoria za vsetko. Takze uz nebudem mat zle svedomie ked svojho kona bude vodit v terenu na zahodenej otazi, pozehnal mi to sam pan Holly :)) Dakujem :)

  • 2. Garuda

    Ani náhodou!!

    16:05 - 18. 10. 2012

    úžasný článek, který mi potvrzuje VŠECHNO co jsem s mými koňmi prožila. Můj kůň obsedlý ve čtvrtém roce nebyl schopen chodit s hlavou dole, ohýbat se, korektně couvat. Nešlo mu to, prali jsme se, vypadalo to hrozně - byl ztuhlý a šel proti tlaku. Tak jsme se na to prostě vykašlali :-D no ať vypadáme jak blbci, co už.... westernový kůň má chodit s hlavou dole - no tak nebudem westernoví, ale blbí, no ;-) Tak jsme jezdili na zahozené otěži do terénu. A hodně. A ve všech chodech po všech mezích a výmolech, přes kořeny a přes kaluže. A po asi roce a půl mně koník začal couvat pružně a začal při tom strkat hlavu dolů 8-O sám od sebe, a dnes kluše v rytmu třeba deset, patnáct minut s hlavou v úrovni kohoutku, ohýbá se i laterálně jak rohlík - před rokem to PROSTĚ NEŠLO šel do protitlaku a byl jak prkno, nešlo to. Moje řešení bylo vždy stejné, když to kůň dělal s odporem, vztekal se, pral se a nešlo mu to, vykašlala jsem se na to. Dnes vidím, že to bylo dobře. A mám ohromnou radost!!!! Děkuji moc, Karol!!! Jsem šťastná :-)

  • 3. cariad

    :)

    09:00 - 31. 10. 2012

    Reaguje na 2.

    "..no tak nebudem westernoví, ale blbí, no ;-)" krásně a výstižně řečeno. Škatulky jsou na houbeles :)

Ohodnoť článek:

1 2 3 4 5

Čím více bodů, tím lepší hodnocení.

Článek hodnotilo 8 čtenářů. Celkový počet bodů: 40.

Linkuj na:

Sdílej článek na Linkuj.cz Sdílej článek na Jagg.cz Sdílej článek na De.licio.us Sdílej článek na Connotea.org Sdílej článek na Facebook.com


Equichannel na Facebooku

Děkujeme
našim
partnerům: