Krotenie koní

6. 12. 2012 Karol Holly Autor fotek: archiv autora

Způsobů, jak úplně začít s mladým koněm, je více. Někdy je zvíře doslova zkroceno během krátké doby, jindy je na manipulaci člověkem a na jezdce na hřbetě postupně navykáno. Jak tento proces "krocení", dnes zvaný spíše obsedání, vypadal kdysi - a jak by měl vypadat dnes? Co je lepší pro to, abychom získali spolehlivého rekreačního koně?

Motto:
... veď skrotiť znamená vytvoriť si puto...
Jana Kirschner, St. Exupery

Čo nás teda čaká?

Zistil som, že všetky systémy, ktoré fungujú, majú akéhosi spoločného menovateľa. Dobrí tréneri tieto všeobecné zásady intuitívne vyciťujú, ale často ich nedokážu formulovať. Nezabudnem na situáciu, keď jeden z našich špičkových skokových jazdcov a trénerov - účastník kurzu prirodzeného jazdenia podľa Parelliho niekedy v 1995 roku - po dvoch dňoch sústredeného pozorovania prehlásil - že však o nič nové nejde, že aj on robí vlastne to isté, len trochu inak a podrobne vysvetlil, že je to skutočne tak. Veril som mu. Bolo to o tej zmienenej intuícii dobrého koniara.

Je však dobre, keď práve tí, ktorým chýba oná intuícia pre komunikáciu s koňom, majú pred sebou sofistikovaný1 a autorizovaný postup. Pokiaľ ho budú dodržiavať, nemali by narobiť chyby a časom si ten cit vypestujú.

Teraz začínam pri učení mladých koniarov a mladých koní niečím, čo sa veľmi ponáša na Robertsovo napojenie, pokračujem akýmsi hybridom medzi Parelliho hrami a systémom malých krokov Johna Lyonsa na zemi a v sedle a ak je treba, pokračujem Santiniho, Paalmanovsko - Dobešovským kavaleristickým dedičstvom ku klasickému jazdeniu. Od Parelliho hier v sedle sa možno od klasického jazdenia odkloniť a pokračovať cestou Jeana Claude Dysliho a Monte Foremana smerom ku westernu. Tento zdanlivo zmätený kompilát Hauga, Foremana, Robertsa, Parelliho, Dysliho, Dobeša, Gála a vlastných skúseností sa mi osvedčil. Postupne sa z neho ako z hmly vynárali niektoré všeobecné prvky zapadajúce do teórie učenia a niečo, čo som nazval pojmom koncentrická dynamika. Na začiatku som sa pokúsil zásady koncentrickej dynamiky formulovať vo všeobecných rysoch a neskôr ich budem konkretizovať a na jednotlivých postupoch vám ich predkladať. Nie ako nejaký nemenný postup, ale ako námet, smer, kostru či tému, na ktorú budete vytvárať svoje vlastné variácie.

stupně rovnováhy koněVäčšina z vás bude potrebovať koňa prejazdeného na základnom stupni prejazdenosti (remontnom). Kôň je teda v prirodzenej rovnováhe2, vedený jednoduchými pomôckami (najlepšie tzv. primárnymi pomôckami) a v mojej terminológii jazdec na takomto koni nejazdí, ale sa na ňom vozí. Kôň slúži ako dopravný prostriedok. Aby som použil prímer k hudobníkovi, je to obraz absolventa prvého cyklu základnej umeleckej školy, ktorý zvládol základy techniky ovládania nástroja. Pokiaľ si však koníka prejazdíte takto, budete môcť pokračovať do vyššieho stupňa - do kampanného3 stupňa prejazdenosti, v ktorom sa už používajú jemnejšie, sofistikovanejšie pomôcky a jazdec sa už na koni nevozí, ale na ňom jazdí. Už to nie je doprava z bodu A do bodu B. Je to už skutočné jazdenie, kde je veci znalý a trénovaný jazdec na trénovanom koňovi. Dá sa prirovnať k hudobníkovi - platenému hráčovi v orchestri alebo v cimbalovke, jedným slovom profesionálovi.

Obr. 1: Zhora: prirodzená rovnováha na lonži a v sedle; kampanná rovnováha I. a II. stupňa; školná rovnováha I. a II. stupňa (podľa: Magyar Iskolalovaglás) >

Ďalšieho stupňa (školný stupeň jazdenia) sa nechcem dotýkať, lebo ho z vlastnej skúsenosti nepoznám (inými slovami, sám som koňa do tohto stupňa rovnováhy neprijazdil). Z toho, čo som prečítal, čo som videl a čo som si skúsil na takýchto koňoch, však usudzujem, že zatiaľ kým v prvých dvoch stupňoch sa kôň s jazdcom predvádzali v šikovnosti v pohybe dopredu, tu pristupuje šikovnosť smerom hore. Tam jazdec vedie koňa v školnej rovnováhe, riadi ho kinestetickými pomôckami a teda najprv jazdí koňa4 a nakoniec jazdí s koňom. Je to už hotový sólista, umelec. Nemusí byť práve Jehudi Menuhin, postačí predstava Petra Michalicu. Počnúc absolventom základnej umeleckej školy a končiac vynikajúcim interpretačným umelcom však musí hudobník vládnuť základnou technikou hry na hudobný nástroj. Podobne aj jazdec, ktorý trénuje koňa, musí vedieť na koni sedieť a mať dva nevyhnutné atribúty, rovnovážny sed a nezávislú ruku. Bez toho mu budú všetky rady, zásady a postupy tejto príručky bezcenným materiálom.

Pri výcviku koňa treba postupovať tak, aby ste si nezahatali cestu vpred, vyššie a ďalej. Aj keď nebude vaším cieľom svetový šampión, možno ani regionálny, treba vždy postupovať tak, aby ste mohli pokračovať v prejazďovaní vyšších stupňov.

stupně rovnováhy< (obr. 2: Stupne rovnováhy: modrofialový koník prirodzená rovnováha, červený kampanná a zelený školná. Podľa Theresa Sandin SustainableDressage.net)

Treba však mať na mysli, že cesta od úplného začiatočníka až ku jazdeckému umeniu pozostáva z niekoľkých vývojových etáp5. V prvej etape sa začiatočník učí nájsť súlad s pohybom koňa. Tomu som venoval jednu publikáciu6. Druhá etapa spočíva v tom, že sa jazdec učí od koňa - učiteľa. Tretia etapa spočíva v príprave mladého koňa - tomu bude venovaný tento seriál. Nuž a štvrtá etapa spočíva v korigovaní a formovaní hotového koňa, prípadne v naprávaní nedostatkov či náprave pokazeného koňa. Tomu sa tu nebudeme venovať.

Bolo by chybou snažiť sa ovládať koňa na prvom stupni prirodzenej rovnováhy pomôckami, ktorými sa vedie školný kôň. Naopak to však celkom neplatí. Koňa prijazdeného v kampannej a dokonca ani v školnej rovnováhe by nemali rozhodiť primárne pomôcky. Na to by som chcel v tejto príručke neustále upozorňovať. Inými slovami, keď použijem na nacválanie čerstvo obsadnutej remonty pomôcky, ktoré sú korektné u kampanne prijazdeného hotového koňa, táto im nebude rozumieť a musím použiť primárne pomôcky. Naopak ak použijem u dokonale prijazdeného koňa niektorú z primárnych pomôcok, tak im - pokiaľ to nie je konským brainwashingom7 vygumovaný automat - vyhovie.

Americký terminus technicus "braking colts" (čítaj brejkinkolts) je termín znamenajúci „lámanie" koní a voľne sa prekladá ako krotenie koní. Je to terminologický priamy protiklad tzv. „prirodzenému" jazdeniu, či koniarstvu. U primitívnych národov tento pojem predstavoval synonymum pre pojem obsadanie. Trvalo krátko a bolo často mimoriadne surové8.

Ako príklad poslúži popis obsadania koní v Južnej Amerike, popísaný Charlesom Darwinom v jeho svetoznámom diele Cesta prírodovedca okolo sveta na lodi Beagle:
"...Raz večer k nám prišiel dormidor9 skrotiť niekoľko žriebät. Opíšem, ako sa pustil do práce, lebo myslím, že to ešte iní cestovatelia nespomínali. Stádo divých mladých koní zaženú do corralu, veľkej ohrady z kolov a zavrú za nimi vráta. Povedzme, že koňa, ktorý doteraz nepoznal uzdu ani sedlo, má chytiť jeden človek, ktorý potom na neho musí aj vysadnúť. Myslím, že okrem gauča by nikto na svete takúto vec nedokázal. Gaučo si vyberie odrastené žriebä, ktoré behá okolo ohrady a hodí po ňom lasom tak, aby mu zachytil obe predné nohy. V tom okamihu padne kôň s ťažkým úderom na zem a ešte kým sa zmieta, zatočí gaučo pevne zachyteným lasom, ktoré obtočí aj okolo členka jednej zo zadných nôh. Nato zatiahne laso tak, aby boli všetky tri nohy zviazané dovedna. Sadne koňovi na šiju a pripevní mu ku spodnej čeľusti silnú ohlávku. Urobí to tak, že cez krúžky na konci ohlávky prevlečie tenký remienok, ktorý mu niekoľkokrát obtočí okolo čeľuste aj jazyka. Potom zviaže obe predné nohy silným koženým remeňom, na ktorom možno uzol uvoľniť zatiahnutím za slučku. Keď sa uvoľní laso, ktoré zväzovalo všetky tri nohy, kôň horko-ťažko vstane. Gaučo drží koňa pevne za ohlávku pripevnenú k spodnej čeľusti a vyvedie zviera z corralu von. Keď je ešte niekto poruke (inak je to oveľa ťažšie), podrží pomocník koňa pri hlave a gaučo medzitým položí na koňa huňu a sedlo a pritiahne všetky remene. Od strachu a prekvapenia, čo sa s ním deje, sa kôň pri sedlaní neustále hádže o zem a nechce vstať, kým ho nezbijú bičom. Keď je úbohé zviera konečne osedlané, nemôže od strachu ani vydýchnuť a je od potu a peny celé biele. Teraz sa muž chytá vysadnúť do sedla a opiera sa plnou váhou do strmeňa aby kôň nestratil rovnováhu. Presne v tom okamihu, keď prehadzuje nohu cez chrbát koňa, zatiahne za slučku, ktorou má zviera zviazané predné nohy. Tým sa remeň otvorí a zviera je voľné. Niektorí dormidori uvoľňujú slučku, ešte keď kôň leží na zemi. V tom prípade sa najprv obkročmo postavia nad sedlo a po uvoľnení nôh kôň sám vyskočí a zdvihne ich do sedla. Hrôzou zdivočený kôň niekoľkokrát zbesilo vyskočí a potom sa pustí do zúrivého cvalu. Trpezlivými pokynmi sa krotiteľovi neskôr podarí úbohé zviera doviesť, úplne vyčerpané a polomŕtve, späť do corralu. Najväčšie problémy sú s koňmi, ktoré sa nechcú pustiť do cvalu a tvrdohlavo sa hádžu o zem. Je to veľmi ťažká práca, ale na druhý alebo tretí raz je kôň skrotený. Trvá však niekoľko týždňov, kým možno na ňom jazdiť so železným zubadlom a s tvrdými krúžkami10, lebo najprv sa musí zviera naučiť podrobovať vôli jazdca podľa pohybov oprát a dovtedy ani tá najpevnejšia uzda nie je nič platná." 11

Mnohí z nás videli v televízii alebo vo filme - dokonca možno aj v realite - takéto obsadanie koní u kovbojov, gaučov, aratov, čikóšov a pod. Azda najsurovšie som videl u kaukazských národov. Jeho neurofyziologickou podstatou bolo zrejme traumatické učenie, lebo to fungovalo. V primitívnych podmienkach, kde argentínsky gaučo alebo nejaký Turkmén potrebujú z niekoľko stohlavého tabunu obsadnúť za pár dní niekoľko desiatok žriebät, je to hádam ospravedlniteľné. My však žijeme v 21. storočí, v strednej Európe, v tzv. civilizovanej spoločnosti a teda aj správanie sa k zvieratám má byť tomu zodpovedajúce. Napriek istej surovosti a primitívnosti je však v tomto prístupe čikóšov, kovbojov, gaučov, aratov a iných príslušníkov primitívnych jazdeckých národov predsa konzervovaná stáročná skúsenosť a teda aj keď si nebudeme brať z nich príklad v plnej miere, niečo si predsa len všimneme a to zohľadníme.

Ch. M. Russell: Cowboy on a bucking horse

Pre tých, ktorí sa dívajú iba na praktickú stránku veci treba zdôrazniť, že zbytočná surovosť robí koňa nespoľahlivým. Parforzný12 výcvik koňa má svoje prednosti. Je obyčajne rýchlejší. Má však veľa nevýhod. Tiež sa uchýlim k citátu, ktorý potom doplním vlastnou skúsenosťou:
Széchényi píše: „Vo všetkých jazdeckých oboroch možno rozlišovať dva prístupy. Násilný a postupný. Prvý v mnohých prípadoch vedie rýchlejšie ku cieľu, vyžaduje však rozhodného, zručného a obzvlášť taktného cvičiteľa. Tiež je pre mnohých mužov takýto postup zábavnejší, lebo cvičiteľ prežíva vnímanie pôžitku z boja. Násilím podmanený kôň sa však podobá násilím podrobenému národu. Nikdy nezabudne na prežité príkorie a vyčíha každú príležitosť na to, aby znovu nadobudol svoju nezávislosť. Také zviera podrobí každého nového jazdca skúške, či na neho bude stačiť alebo nie, a beda jazdcovi, ktorý nebude.

Násilím skrotené zviera preto nebude vo väčšine prípadov použiteľné a spoľahlivo pripravené pre slabšieho jazdca. Ďalším dlhým trápením lámaním sa môže zlomiť natoľko, že mu nezostane žiadna energia na odpor a nedokáže dokonca prejavovať už ani svoj hnev. Týmto sa však stratí aj jeho statočnosť, a tým aj všetok pôvab v jeho pohyboch. ... Nakoniec si treba uvedomiť, že to, čo je rýchlo získané, býva aj rýchlo zabudnuté."13

Nuž a moja skúsenosť, ktorá uvedený citát potvrdzuje:

Jeden môj známy - dlhoročný chovateľ shagya arabov - bol priateľom týchto brutálnych metód. Je pravdou, že jeho kone boli stroje plné ohňa a do toho ohňa by s ním aj skočili. Bol to veľmi dobrý koniar, lebo kone napriek násilným metódam, ktoré používal, neboli zlomené. Vždy vedel vycítiť hranicu, za ktorú už nešiel. Sťažoval si však na to, že vždy, keď takto perfektne vycvičeného koňa predal, do polroka prišiel jeho nový majiteľ reklamovať jeho nespoľahlivosť. Onen chovateľ to pripisoval jazdeckej neschopnosti nových majiteľov. Ja som však vedel, že koník, ktorý si dobre pamätal, čomu sa kedysi vyhýbal, zabojoval so zarputilou dôslednosťou o svoju stratenú slobodu a nový majiteľ nebol schopný alebo ochotný ďalšiu poslušnosť si na ňom vynútiť.

Aj keď v minulosti bol parforzný tréning koní často uprednostňovaný, lebo kone boli výrobnými alebo bojovými nástrojmi, či prostriedkami, predsa sa však vyskytovali jednotlivci, ktorí buď intuitívne alebo vedome dokázali s koňmi komunikovať ako s partnermi. Citovaný Széchényi k nim tiež patril. Doba však nebola zrelá a verejnosť ich často vnímala ako kúzelníkov, zariekavačov koní. Predstavovali akési púťové atrakcie a ich osudom bola často tragická osamelosť. Niektorí boli úspešní kvôli praktickosti ich prístupu. Kone sa pripravili rýchlejšie a boli spoľahlivejšie. Koniec dvadsiateho storočia s rozvojom etológie, s humanizáciou (niekedy však pseudohumanizáciou) civilizovaného života, s ekologickými hnutiami, so zvyšovaním senzibility verejnosti k rôznym právam, vrátane práv zvierat, s rozvojom médií, medializácie a dokonca mediácie, predstavoval vhodnú živnú pôdu na rozšírenie myšlienok nenásilného zaobchádzania so zvieratami.

Možno sa vám bude zdať cesta, ktorou vás budem sprevádzať, príliš zdĺhavá. Poznám aj kratšie cesty, ale tie nie sú pre začínajúcich „dormidorov" a tiež nie sú pre každého koňa. Našou úlohou bude nenarobiť chyby a vychovať poslušného, dobre vychovaného, pokojného, nebojácneho koníka. Najviac chýb a nedorozumení pri výcviku koňa vyplýva z rýchlych postupov, ktoré nakoniec celú prácu zdržia. Tento pomalý a systematický prístup má tú výhodu, že na ktorejkoľvek úrovni prestanete s výcvikom, budete mať pokojného a poslušného koníka, na ktorom sa môžete voziť, využívať ho ku jazdeckej turistike a na ktorého sa môžete spoľahnúť. Čo je podstatné, že keď stúpne vaša ctižiadosť, budete môcť v jeho vzdelávaní pokračovať ďalej, podľa jeho biologických, temperamentových a psychických daností smerom, ktorým vás potiahne vaše srdce, vaša koniarska orientácia.

Na záver chcem zdôrazniť, že najviac záleží na prístupe. Človek svojím správaním musí v koňovi vzbudiť pocit istoty. Kôň musí získať skúsenosťou presvedčenie, že sa človeku oplatí dôverovať.

V zariadení, v ktorom teraz pracujem, boli vždy kone pokojné, vždy sa dali vo výbehu chytiť, nikdy s nimi neboli problémy. Jedného dňa som zistil, že koník Render, s ktorým som si dobre rozumel, sa nechce dať chytiť. Potom nechcel vojsť do svojho boxu. O pár dní neskôr mladá kobyla Ente Vala, ktorá bola vždy ako maslový chlieb, kopla klientku vo výbehu, keď ju chcela chytiť. Valach Jim Star sa nechcel dať zauzdiť. Veľmi rýchlo som si to dal do súvislosti s novým zamestnancom stajne. Keď som zisťoval, čo sa deje, tak vyšlo najavo, že začal kone „vychovávať". Render v boxe erdžal. Nového zamestnanca to vyrušovalo, tak ho to odúčal tým, že vždy, keď zaerdžal, tak ho pretiahol bičom. Samozrejme že sa mu potom do boxu nechcelo. Jim Star koketoval s nejakou kobylkou a „nerešpektoval" onoho človeka, tak ho zauzdil a cúval s ním dve kolečká okolo maštale cukajúc ho za hubu, aby „získal rešpekt". Jim nie je sprostý, druhýkrát sa už zauzdiť veľmi nechcel dať. Ente Vala „nerešpektovala" zubadlo, tak ju zauzdil ostrejším. Okrem toho si nevšimol, že je odretá od podbrušníka. Začala sa brániť tak, ako vedela. Našťastie sme vedeli pomerne rýchlo identifikovať problém a odstrániť ho spolu so zamestnancom.

Nuž teda prv ako sa vydáme krotiť našich štvornožcov, si ešte stručne zopakujeme niečo o prirodzenosti koňa, o vzťahu ku človeku, aby sme sa dostali k teórii učenia. Potom prídu na rad vlastné postupy, ktoré majú ľudia radšej ako teóriu.

1 prešpekulovaný

2 Pojmy prirodzená, kampanná a školná rovnováha som prebral kvôli ich názornosti. Ich doslovný význam - teda mechanistický výklad autorít 19. storočia o zaťažovaní predných a zadných nôh koňa (Faverot de Kerbrech) - neakceptujem. Namiesto dlhých argumentov požiadam čitateľa znalého cvalového nohosledu, aby si predstavil rozpadnutého koňa, ktorý je na predku a práve sa odráža do ďalšieho cvalového skoku pravou prednou - ako je to s rozložením jeho hmotnosti? A potom nech si predstaví školného koňa. Obaja budú mať celú svoju hmotnosť na tej pravej prednej. Nuž a po dopade z cvalového skoku budú mať zas celú svoju váhu na onej ľavej zadnej.

3 kampanný - z pôvodného talianskeho, španielskeho a francúzskeho označenia vojenskej jednotky campagne (kompánia), teda kôň vojensky upotrebiteľný

4 Viď terminológiu Dr. N. Záliša publikovanú napr. v Jezdectví pro vzdělance

5 Buerger, U.: Vollendete Reitkunst. Paul Parey, Berlin, Hamburg 1966. s. 22

6 Hollý k.: Jezdectví pro samouky.

7 Tu: vymývanie mozgov

8 Weikel Bill: How to Break and Train the Western Horse; The Farnam Horse Library, Omaha 1972

9 „uspávač" v tejto súsvislosti krotiteľ koní

10 zrejme spade bit - zubadlo s kolieskom a lyžičkou v ústnej časti, na ktorého rovnom udítku sú kovové krúžky

11 Darwin: Cesta prírodovedca okolo sveta na lodi Beagle; Vydavateľstvo SSS, Bratislava, 2006.

12 silový - z pôvodného par force

13 Beitrag zum Reit - Unterrichte von Graf Dénes Széchényi, Pest 1871; Druck von Gustav Heckenast...

Podobné články

Dnešním dílem se s vámi autor našeho seriálu MUDr. Karol Hollý loučí. Kdo postupoval podle jeho rad, bude mít pod svým sedlem spokojenou a spolehlivě…

Konečně v sedle mladého koně zvyšujeme tempo! Karol Hollý radí a podrobně popisuje, jak ho v klidu naučit pod jezdcem klusat i cválat - a jak…